LEVICE. Sedemkrát titul majstra Slovenska za choreografiu v kategórii street dance show má na konte Edina, víťazstvo na svetovom pohári v street dance si vydobyli spolu. Ocenenia na súťažiach zbierajú už aj ich „tanečné deti“. Trojnásobní majstri Slovenska, či trikrát druhé miesto sú úspechy, ktoré sa im podarili za prvých 17 mesiacov fungovania školy. Na otázku, v čom je tajomstvo ich úspechu, odpovedajú tým, že sú sestry.
Tanec z náš školy nedostanú
Obe sestry, medzi ktorými je šesťročný vekový rozdiel, začali tancovať, keď mali osem. Z obyčajného pohybu popri škole sa ale tanec pre dve tanečnice stal poslaním. „Mám vyštudovaný manažment ekonómie v Brne. Rodičia chceli, aby som mala nejaké stabilné povolanie,“ hovorí Edina. Po päťročných štúdiách na Morave a práci v manažmente nákupného strediska v Brne sa pred zhruba dvoma rokmi vrátila do Levíc, aby spolu so sestrou založili tanečnú školu.
„U mňa to bolo jednoduchšie – som mladšia a rodičia už boli tolerantnejší. Pochopili, že tanec z nás školami nedostanú,“ smeje sa mladšia Alexandra. Druhý rok študuje trénerstvo tanca na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave.
Aktívne už nesúťaží ani jedna. Kvôli tancu si musela jedna zo sestier dokonca aj ľahnúť pod skalpel. „Pred pár rokmi sa mi na súťaži stal ťažký úraz, kde som si zranila koleno a dospelo to až k operácii. Koleno ma potom trápilo ešte niekoľko mesiacov. Navyše sa to stalo v štvrtom ročníku na gymnáziu, talentové prijímačky na výšku v tom roku teda nepripadali do úvahy. Musela som si rok počkať,“ popisuje Alexandra úskalia tanca v prípade, že telo prestane spolupracovať.
Od tancovania k vlastnej škole
Sestry učili deti tancovať už niekoľko rokov v existujúcom levickom tanečnom klube. „Ale takí ambiciózni ľudia, ako som ja a moja sestra, sa chcú posúvať stále dopredu. Preto sme sa rozhodli konečne si otvoriť niečo, čo bude len naše a nikoho iného,“ vysvetľuje Alexandra.
Pri vedení školy zužitkuje svoje vzdelanie aj Edina. „Tanečná škola už pre nás nie je len o tancovaní. Musíme myslieť na marketingovú a ekonomickú stránku, plánovanie akcií, súťaží a vystúpení. Pri tom všetkom sa mi manažment ekonómie hodí,“ hovorí staršia zo sestier.
Choreografie, kostýmy a hudbu vymýšľajú spoločne. „Tajomstvo nášho úspechu je možno aj fakt, že sme sestry a jedna druhú dopĺňame. Navyše robíme to, čo nás baví, plní naše sny a vtedy ide ruka v ruke aj úspech,“ myslia si spoločne.
Momentálne učia tancovať stodvadsať detí, pričom päťdesiat ich reprezentuje na súťažiach, ostatní sú začiatočníci. Najmenší tanečník má tri a pol roka, najstarší dvadsaťdva.
Tancom žijú všetci
Učiteľkou sa ale Alexandra sama nenazýva. „Nie je to ako učenie v škole. Rozdiel je v tom, že decká to chcú a vidím na nich pokroky z hodiny na hodinu,“ hovorí a zároveň dodáva, že po hlave si skákať nedá: „Som prísna, ale je so mnou aj sranda. Všetko musí mať svoje hranice. V dnešnej dobe je mládež veľmi prešpekulovaná: keď im podáte prst, tak vám zoberú celú ruku. Takže sa aj smejem, aj kričím. Bez tvrdej driny by neboli úspechy.“
Trénovanie detí a mladých nie je len o hopsaní. „Snažíme sa čo najviac zúčastňovať sa rôznych seminárov, školení a workshopov. Nemusia byť pritom len tanečné, ale aj napríklad z psychológie, či kondičnej prípravy,“ dodáva Alexandra a uzatvára: „Najťažšie je spojiť súkromný život s tanečným. V podstate je nevyhnutné, aby celá rodina žila tým tanečným.“
Autor: Matúš Frančiak
