PUKANEC. Rodine cestovateľa sa podarilo zachovať desať listov a jednu pohľadnicu, v ktorých Samuel Šikeť opisuje svoje dobrodružné putovanie. Korešpondencia putovala do rodného Pukanca z rôznych miest: Viedne, Tunisu, Glasgowa, Belehradu, Austrálie, Indonézie, Indie.
Okrem trasy po exotických krajinách v listoch spomína aj finančnú nezávislosť, ktorú mu umožňovalo publikovanie vlastných zážitkov z ciest v tlači po celom svete.
Listy zo sveta
Poštár k bratovi cestovateľa, Jánovi Šikeťovi, zavítal s dlhými časovými odstupmi – príbuzní si na novinky z iných kontinentov museli neraz počkať aj dva – tri roky. „Už ma všetci máte isto za mŕtveho. Nečudo, veď poslednýkrát som vám písal pred toľkými rokmi. Odpustite mi, boli všelijaké prekážky, čo mi bránili písať,“ aj takto sa Samko Šikeť prihováral vo svojich listoch.
Na korešpondenciu z cudziny si spomína aj jedna z najbližších príbuzných cestovateľa, Anna Styková. Listy od prastrýka boli rodinným pokladom, starý otec z nich často čítal aj deťom. Aspoň takto sa dozvedeli, aké udalosti scestovaného Samka postretli, napríklad aj invázia kobyliek na ryžových poliach.
Vkročil na všetky svetadiely
Samuel Šikeť sa narodil 7. augusta 1863 v Pukanci rodičom Michalovi Šikeťovi a Kataríne rodenej Záhorskej. Po vyučení za debnára odišiel do Viedne, kde sa živil podnikateľskou činnosťou. V roku 1882 sa vydal na cesty. Za dvadsať rokov pochodil všetky obývané svetadiely a viac ako sto krajín. Prešiel takmer štvrť milióna kilometrov, z toho 31-tisíc pešky. Zomrel za nevyjasnených okolností 13. januára 1902 v meste Tanga v dnešnej Tanzánii.
Napriek tomu, že pukanský rodák dokázal pokoriť tisíce kilometrov, školáci sa o svetobežníkovi spod Štiavnických hôr z učebníc nedozvedia. Takisto neexistuje kapitola Samuela Šikeťa v literatúre o slovenskom cestovateľstve.
Vnímavý mladý muž sa zaujímal o dianie v krajinách, ktoré navštívil. Viedol si denník, ktorý sa, bohužiaľ, nezachoval. O smrti brata spoznávajúceho svet sa Ján Šikeť dozvedel z úmrtného listu.
„Samuel Šikeť si zaslúši naše úsilie, aby sme sa o ňom niečo dozvedeli. V súčasnosti je dostupný len jeden unikátny materiál o cestovateľovi, ktorý pripravili Pukančan Jaromír Zamboj s redaktorom Života Eugenom Gindlom,“ vysvetľuje Ladislav Maľa, jeden zo zakladateľov Spoločnosti priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej histórie. „Treba využiť potenciál existujúceho materiálu, zrekonštruovať, doplniť ho a znovu vydať v knižnej podobe,“ dopĺňa.
Tlmočil aj písal
Samuel Šikeť dokonale ovládal sedem jazykov: anglický, francúzsky, taliansky, španielsky, nemecký, maďarský a srbský. Dohovoriť sa však dokázal aj v mnohých ďalších rečiach, čo na svojich cestách využíval na zárobok. V jednom z listov píše: „Ja si vyrobím chlieb ako tlmočník v kníhtlačiarňach, v hoteloch, na železniciach a lodiach, keď ma niekto potrebuje.“ O samostatnosti a šikovnosti dobrodruha svedčia aj tieto riadky: „Inokedy zase napíšem článok z mojich cestovných zážitkov, ktorý predám do novín na uverejnenie.“
Pukanský rodák bol cestovateľom takého rozsahu, ako v tom čase len málokto. Podľa trás svojich potuliek sa pohyboval po celom svete – od Mexika, cez Hong-Kong, Austráliu, Japonsko, Karibik a čierny kontinent.
